Marlo Morganová – Posolstvo z večnosti (veľavravný úryvok)
... potom sa ozval slabý hlas staršej tety. Takmer šepkala: „Sme deti Času Snov – jediní, ktorí chápu, čo je to byť ľuďmi. Musíme žiť v snení. To je jediná cesta. Jediná cesta, ako pomôcť svetu. Biely muž si myslí, že všetci domorodci prišli z púšte, ale môj ľud žil na tomto mieste už tisícku rokov a toto bola naša zem. Ležala od mora k horám. Neboli žiadne papierové mapy. Hranice boli v rituáli piesní. Všetko bolo usporiadané podľa hudby. Susedné národy poznali našu pieseň, poznali naše stromy, potoky, skaly a hory, ktoré sme spievali. Naši predkovia utvorili pre nás toto miesto svojim Snívaním a bolo to miesto cti, dôstojnosti a šťastia. Boli sme dobrými správcami našej Matky Zeme. Potom ale prišiel biely muž, priviedol ďalších mužov v reťaziach a našu pieseň sa nenaučili. Posmievali sa našej hudbe a nášmu spôsobu života. Ich myseľ bola pre naše Snívanie uzatvorená.“
Začala spievať: „Na na num que, num que, num que.“...